Keďže najnovšie uvoľňovanie opatrení kvôli pandémii koronavírusu konečne dovoľujú aj cestovanie po republike a voľnočasovú turistiku nevynímajúc, rozhodli sme sa s manželkou vyčleniť si jeden deň na malý výlet. Až som sa nevedel dočkať voľna v práci, tak veľmi som sa tešil. Tentokrát som ale nevybral žiaden kopec či zrúcaninu hradu ale niečo menej náročné, no nemenej zaujímavé a aj tajomne historické.
Obec Horné Lefantovce – nenápadná obec na úpätí pohoria Tribeč doslova dýcha takouto históriou. Na relatívne malej rozlohe tu nájdete až niekoľko navštívenia hodných pamiatok či zaujímavých miest.
Zastavenie prvé – Malý kaštieľ
Kaštiel z roku 1618 bol pôvodne stredovekým hradom, neskôr sa stal sídlom šľachtického rodu Elefánthyovcov. Jeho dnešnú tvár mu dal posledný majiteľ, gróf Edelscheim Gyiulain.
Malý kaštieľ, ako ho volajú, je z dvojice Lefantovských kaštieľov ten starší. Renesančný kaštieľ nachádzajúci sa priamo v obci pri hlavnej ceste určite neminiete. Je situovaný v malom parku, ktorému dominujú majestátne borovice a platany.
Musím povedať, že kaštieľ je síce malý ale krásny. Predstaviť si ho vo svojej dobe to musela byť paráda a noblesa sama.
Na naše veľké sklamenie boli ale v čase našej návštevy všetky jeho brány uzamknuté a nebolo možné dostať sa ani len do parku. Hnevalo ma to, lebo mojím hlavným cieľom bolo v ten deň hlavne fotografovať a na dobré fotky by bolo potrebné dostať sa bližšie ku kaštieľu. Nezostávalo mi nič iné, ako urobiť zopár záberov aspoň z diaľky cez múr.
Podľa internetových diskusií, obec už dlhé roky sľubuje sprístupnenie parku pre verejnosť, dodnes sa tak ale nestalo. Smutné, no pochopiteľné. Kaštieľ ako aj celý park už viditeľne chátra a jeho stav sa z roka na rok zhoršuje. Otvorenie parku bez nejakého dozoru by skazu kaštieľa určite ešte viac urýchlilo.
Aj tento kaštieľ sa tak žiaľ zaradil do veľmi dlhého zoznamu národných pamiatok, ktoré čaká pomalý a zdá sa neodvratný zánik, lebo jednoducho ani preňho niet finančných prostriedkov na záchranu.
Trocha rozčarovaný z tejto smutnej skutočnosti sme zamierili k druhej pamiatke…
…ale o tom až v pokračovaní nabudúce!