Zastavenie druhé – Mladší kaštieľ
Po krátkej zastávke pri Malom kaštieli sme s nádejou ale aj malou dušičkou, vyrazili za ďalšou pamiatkou.
Navigácia nás vyviedla z obce Horné Lefantovce na asfaltovú cestu vedúcu do blízkeho lesa. Po necelých dvoch kilometroch kľukatenia a mierneho stúpania sa pred nami zjavila čistinka. Za ňou na malom kopčeku sa hrdo vypínal náš cieľ, neobarokový mladší kaštieľ. Z tohoto pohľadu pôsobil naozaj veľkolepo. Ani som to pravdupovediac nečakal podľa obrázkov videných na internete. Areál kaštieľa našťastie nie je obohnaný múrom, takže nám nič nebránilo vstúpiť a poprechádzať sa v jeho okolí.
Pôvodne bol tento kaštieľ paulínsky kláštor sv. Jána, ktorý založil v roku 1369 Michal z Lefantoviec. Kláštor sa stal za tureckého vpádu útočiskom paulínov z celého Uhorska. Od roku 1782 bol kláštor opustený a jeho budovy spustli. Až v roku 1836 ho spolu s kostolom odkúpil František Edelsheim-Gyulay, ktorý ho v roku 1894 prestaval na šľachtické sídlo – neobarokovo-klasicistický kaštieľ podľa plánov budapeštianskeho staviteľa Jozefa Huberta.
Gróf Edelsheim-Gyulay obýval tento kaštiel aj so svojimi štyrmi dcérami až do roku 1948. Jednou z dcér bola aj grófka Ilona Edelsheim-Gyulai.
Okolo kaštieľa je pekný anglický park, ktorý pozvoľna prechádza do voľnej prírody. Zachovala sa pôvodná historická konfigurácia terénu a drobná parková architektúra. V lese sa nachádza aj mauzóleum. Ešte donedávna bol v kaštieli liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb, no od novembra 2009 je kaštieľ nevyužívaný a znova opustený.
Auto sme radšej nechali zaparkované ešte pred malou rampou na vstupnej ceste aj napriek tomu, že bola zdvihnutá. Všimli sme si totiž viacero bezpečnostných kamier nainštalovaných na fasáde kaštieľa a my sme nestáli o žiadne problémy. Napriek miestami popraskanej a odpadávajúcej omietke pôsobil kaštieľ celkom zachovalo. Aj zeleň pred kaštieľom vyzerala byť udržiavaná, aj keď k dokonalosti to malo samozrejme ďaleko. Prvý dojem bol ale výborný.
Tento pocit nám žiaľ vydržal iba dovtedy, kým sme kaštieľ neobišli a neuvideli jeho zadnú časť. Tu bola situácia oveľa horšia. O túto odvrátenú tvár kaštieľa sa viditeľne už omnoho dlhšie nikto nestaral. Alebo žeby tu zub času odvádzal kvalitnejšiu prácu..? Aj park za kaštieľom už žiaľ zdivel a kedysi určite dôkladne udržiavanú krásu si príroda postupne brala späť. No aj tak bolo cítiť z tohoto miesta obrovský kľud a pokoj, kde si človek vždy rád zájde, aby si poupratoval myšlienky vo svojej hlave.
Odchádzali sme od tohoto kaštieľa v pomerne povznesenej nálade. To pre ten silný zážitok z videného a v mojom prípade aj nafotografovaného… V Horných Lefantovciach sme ale ešte stále nekončili. Čakala nás ešte jedna zastávka.
Ale o tom zase až nabudúce… 🙂