Zastavenie tretie – Hrobka rodu Edelsheim-Gyulai
Nájsť tretiu pamiatku patriacu stále pod kataster obce Horné Lefantovce nebolo vôbec jednoduché pre človeka (teda pre nás), ktorý sem zavíta po prvý krát a ktorý si o polohe tejto pamiatky nič vopred nenaštuduje.
Ako už z názvu tohoto článku viete, jedná sa o rodinnú hrobku nemeckej šľachtickej rodiny Edelsheim-Gyulai, ktorí boli poslednými majiteľmi Mladšieho kaštieľa – teda našej predošlej zastávky. Hrobka je jedinečnou klasicistickou stavbou, zapísanou dokonca v zozname kultúrnych pamiatok. Žiaľ je v dezolátnom stave, má prepadnutú strechu, rozpadávajú sa jej obvodové múry… A ako je na Slovensku pomaly pravidlom, na obnovu jednoducho nie sú peniaze.
O záchranu hrobky sa už dávnejšie pokúšal riaditeľ školy vo Štvrtku na Ostrove Peter Mészáros. Bolo to ešte za čias, keď bol študentom. Začal sám pátrať po štyroch dcérach, vtedy jediných ešte žijúcich potomkoch rodu Edelsheim-Gyulai. Najprv získal adresu najmladšej Heleny, ktorá žila v Portugalsku. Potom napísal o päť rokov staršej Eve z Belgicka, Márii z Nemecka a Alici z Monte Carla. Stretli sa niekoľko krát v zahraničí a preberali možnosť záchrany tejto pamiatky. Keďže obnova rodinnej hrobky by stála aj niekoľko miliónov, z jej opravy nakoniec vzišlo. Dcéry nechceli investovať do nechráneného objektu na okraji lesa. Nemali istotu, že by ho vandali opäť nezničili. Uvoľnili však takmer 50-tisíc vtedy ešte slovenských korún na záchranu pozostatkov svojich zosnulých. Peter Mészáros v spolupráci s obcou vyzbieral vtedy z okolia hrobky takmer tristo kusov kostí. Dnes sa nachádzajú uložené v spoločnej truhle v krypte miestneho kostola.
Navigácia auta nás zaviedla iba po odbočku z hlavnej na akúsi lesnú neznačenú cestu. Po cca sto metroch jazdy po nej sa cesta naviac ešte rozdvojovala. Rozhodli sme sa teda auto odparkovať a vydať sa ďalej za pamiatkou po svojich. Jedna z ciest, tá vľavo, viedla do mierneho svahu a potom ďalej do lesa okolo akejsi čistinky s dvoma poľovníckymi posedmi. Až neskôr sme zistili, že je to vraj strelnica. Druhá sa stáčala vpravo okolo akéhosi zatvoreného bufetu vytvoreného z nákladného železničného vozňa. Skúsili sme obe lesné cesty, no bez úspechu. Po niekoľkých sto metroch sme to vždy vzdali, lebo po hrobke nebolo ani stopy a ani žiadneho chodníka, ktorý by naznačoval blízkosť tejto pamiatky. Nastúpiť teda musel strýco „Gúgeľ“… a až na terénnej mape sme zistili ako sa vlastne dostať k našej hľadanej hrobke. Jediná cesta k nemu viedla predsa len tou cestičkou vpravo, až von na okraj lesa, kde sme to mimochodom raz už vzdali. Tam však bolo treba zahnúť do poľa navľavo a predierať sa po pás vysokou pšenicou, kopírujúc pritom okraj lesa do akéhosi velikánskeho polkruhu. Šlo to celkom pomaly, nakoľko sme sa museli neustále vyhýbať dosahu tŕnistých konárikov divých ruží, ktorými bol kraj lesa doslova obsypaný. Keď sme už toho predierania sa začínali mať akurát tak plné zuby, zbadali sme medzi stromami akúsi budovu. Bola iba niekoľko metrov od nás v hustom poraste lesa. To muselo byť ono! Chvíľu nám ešte trvalo, kým sme našli najschodnejší vstup do lesa, aby sme sa vyhli škrabancom… a zrazu tam bola! Hrobka rodu Edelsheim-Gyulai. Od lesa to vyzerala byť úplne obyčajná stavba, no to bola iba jej zadná stena. Až keď sme sa dostali úplne k nej, ukázala sa nám jej predná časť aj s jej mohutným sĺporadím.
Poviem vám, atmosféra pri hrobke je fakt hustá… a to sme tam boli za bieleho dňa. Byť tam tak večer alebo v noci, no neviem neviem…
Pocity vo vás sa však striedajú. Smútok zo zanedbanej pamiatky, nadšenie z jedinečnosti hrobky, napätie (u slabších pováh možno až strach) z tajomna tohoto miesta.
Ak máte radi takéto miesta, rozhodne sa sem oplatí zájsť…
My sme z obce Horné Lefantovce odchádzali maximálne spokojní z príjemne stráveného dňa poznajúc pritom pekný kút a pamiatky doslova na skok od domova. Určite sme tu neboli naposledy.